by Zamyslenie na 26. nedeľu v Cezročnom období „C“ – Lk 16, 19-31
Drahí priatelia! V nedeľnom úryvku z Evanjelia podľa sv. Lukáša Pán Ježiš rozpráva farizejom, ale aj nám všetkým, to známe Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi. V čom bol problém. Problém nebol v tom, že boháč bol bohatý a Lazár zasa chudobný ako kostolná myš. Hlavný problém spočíval v tom, že boháča jeho bohatstvo natoľko oslepilo, že nebol schopný všímať si ľudí okolo seba. Videl síce Lazára v zúboženom stave pred svojim luxusným domov, dokonca poznal aj jeho meno, ale nespravil vôbec nič, aby mu pomohol, lebo bol veľký egoista.
Človek je od narodenia sebec či egoista. Myslí len na seba. Malé dieťa ešte nerozmýšľa nad druhými, ale myslí len na seba. Chce jesť, piť, spať… Vynucuje si to krikom a plačom. Malé dieťa často používa slová ako je „moje“, „ja“, „daj mi“. A práve tu je dôležitá úloha rodičov, starých rodičov, učiteľov, pedagógov a vychovávateľov pri výchove a raste dieťaťa, aby ho vedeli usmerniť a nasmerovať od „moje“ na „tvoje“. Od sebalásky k láske k blížnym. Od egoizmu a sebectva k nezištnej a čistej láske, ktorá nemyslí na seba, ale na tých druhých, svojich blížnych.
Veľký pápež 20. storočia sv. Ján Pavol II. raz povedal: „Nie je bohatý ten, kto veľa vlastní, ale ten, kto veľa dáva a je schopný darovať seba samého.“ Dnešné Božie slovo nás teda odvážne pozýva k tomu, aby sme boli všímaví na materiálne i duchovné potreby tých druhých okolo nás a vedeli nezištne darovať niečo konkrétne z toho svojho materiálno i duchovného pokladu druhým, aby sme si tak postupne každý deň zhromažďovali ten pravý duchovný poklad dobrých skutkov pre Božie kráľovstvo v nebi. Nezabudnime ako povedal veľký španielky mystik 16. storočia, kňaz a rehoľník, sv. Ján z Kríža: „Na konci života nás Boh bude súdiť podľa veľkosti a miery našej lásky.“
