by V istú sobotu vošiel Ježiš do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali. A hľa, bol pred ním akýsi človek, ktorý mal vodnatieľku. Tu sa Ježiš obrátil k zákonníkom a farizejom a opýtal sa: „Slobodno v sobotu uzdravovať, či nie?“ Ale oni mlčali. Vzal ho teda, uzdravil ho a prepustil.
A tamtým povedal: „Ak niekomu z vás padne do studne syn alebo vôl, nevytiahne ho hneď hoc aj v sobotu?“ A nevedeli mu na to odpovedať. (Lk 14, 1-6)
Zaslepenosť voči láske, ktorú môžeme vidieť v dnešnom evanjeliu, je priam do očí bijúca. Ježiš vošiel k farizejom do domu. Do domu v ten moment vstúpila pravá Láska, no farizeji, tak zaslepení zákonmi a predpismi, prehliadli tu Lásku, ktorá sa im skrze Ježišove skutky a slová ponúkala. V daný moment Ježiš ukázal vyšší zmysel, predpísaných zákonov o sobote, na ktorých farizeji tak lipli. Nastáva totiž situácia, v ktorej pred Ježišom stojí akýsi chorý človek. Ježiš, plniac Boží predpis o sobote daného človeka uzdraví a prepustí. V tom momente nám Pán popri duchovnom rozmere predpísaného slávenia soboty ukazuje druhý rozmer, a to sociálny. Pretože farizeji nepochopili, že predpisy dané skrze Mojžiša o sobote, mali viesť k oslave a upevneniu lásky k Bohu i k človeku. Práve preto sa obmedzovali všetky práce, aby sa vytvoril priestor pre naplnenie tak duchovného, ako aj sociálneho, teda medziľudského rozmeru soboty. A tak farizeji nie len že nevedeli odpovedať na Ježišovu otázku, ale predovšetkým nevedeli odpovedať na najvyšší Boží zákon, ktorým je láska.
Nie som takým človekom aj ja? Nestál som a nestojím pred Ježišom neraz ako hriešny, neschopný slova, chorý, často veľmi zranený a neponúka mi Ježiš v tom momente lásku, aj keď si ju nezaslúžim? A v tom všetkom nevytváram si vlastné výhovorky a vlastné vysvetlenia, dokonca aj Božieho slova v momentoch, ak je potrebné preukázať lásku môjmu blížnemu nezištne? Nie som teda aj ja častokrát nemý v odpovedi na Božiu lásku?
Aby som Bohu dal priestor uschopniť ma pre najvyššiu reč skutkov lásky v mojom živote, postavím sa dnes do Ježišovej prítomnosti, a aj keď nedokážem vypovedať, ako sa cítim, nedokážem poprosiť o pomoc, Ježiš ma napriek mojej neschopnosti, zoberie do svojho náručia plného nekonečnej lásky, uzdraví moju neschopnosť milovať a prepustí ma ako nanovo stvoreného človeka. A nech sa aj ja po tomto stretnutí každodennou snahou priblížim svojimi skutkami k láske k Bohu a blížnemu. Toto sa stane zdrojom opravdivej radosti pre mňa, pre Ježiša i pre mojich najbližších. Nech mám teda otvorené oči srdca a vôle pre potreby mojich blízkych a zákon lásky nech bude aj v mojom živote prioritou v rozhodovaní a konaní. (Betka, 20)
