by „Hnevať sa predsa nesmiem.“ Časté vyjadrenie ľudí, v ktorom sa skrýva tak trochu strach, trochu túžba vyzerať dobre pred inými, ale aj prirodzená potreba, aby všetko bolo v poriadku. Harmónia a súlad sú tým, čo lahodí ľudskému vnímaniu a emócia hnevu do toho akosi nezapadá. Z času na čas sa v nás však objaví so silou, ktorú musíme niekam nasmerovať.
V dnešnom evanjeliu Ježiš prejavil svoj hnev voči znesväcovaniu domu Otca. „V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: ,Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!´“ (Jn 2, 14-16) Posvätnosť chrámu, úcta a bázeň, ktorú si Boh Otec zaslúži, je taká veľká, že sa prejavuje ako zápal pre Božie veci. Ježiš pozná Otca a Jeho lásku k nám. Pozná bolesť Otca pre našu ľahostajnosť a vlastné záujmy. „Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“ (Jn 2, 22)
Ježiš vo svojej horlivosti ide ešte ďalej, keď hovorí: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ (Jn 2, 19) Dokáže obetovať sám seba, aby nás naučil láske. Aby sme vedeli aj my dávať seba za bratov a sestry, horlivo milovať Boha a ľudí.
Ako v tom Ježiša nasledovať? Hnev nemusí byť príčinou hádok vo vzťahoch, či bolesti hlavy. Je zdrojom sily, vďaka ktorej sme vytrvalí, vďaka ktorej vieme prekonať seba samých a priniesť obetu. Robí z nás ľudí, ktorí sa nevzdávajú ani vtedy, keď ostatní prežívajú beznádej. A dokonca nám aj pomáha prekonať vlastnú nechuť, lenivosť, pohodlnosť. Treba sa vedieť „správne nahnevať“ a horliť za dobré veci. Modlime sa teda za seba navzájom, nech máme silu milovať.
