by Zamyslenie na 3. pôstnu nedeľu v roku „A“, Jn 4, 5-42
Predstavme si dievčinu, ktorej v detskej izbe na stene visí plagát jej obľúbeného speváka. Dokáže dlho sedieť a hľadieť naň. A nielen to. Každá správa o tomto „hrdinovi“ je pre ňu extra dôležitá.
Pri prechádzkach sníva a uvažuje, aké by to bolo stretnúť ho. Keď sa dozvie, že má v blízkosti koncert, využije všetky „presvedčovacie prostriedky“ na to, aby jej rodičia kúpili lístok. A čím viac o ňom uvažuje, tým viac o ňom uvažovať chce.Takto nejako však sme my ľudia nastavení. Čím viac nám na niečom záleží, tým viac sa tomu venujeme – čím viac sa niečomu venujeme, tým viac nám na tom záleží. Klaniame sa tomu, čo poznáme. A to, čomu sa klaniame, to chceme stále viac spoznávať.
V dnešnom evanjeliu Ježiš hovorí Samaritánke pri studni: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť.“ Mnohé veci tohto sveta sú dobré, pekné, príjemné a prospešné. Napriek tomu však neuspokoja ľudské srdce úplne. Stále sme „smädní“, hoci ich poznáme a poznávame stále viac. Naplniť nás môže jedine Boh, pôvod a cieľ nášho bytia. Keď sa Mu klaniame, sme tým, čím máme byť.
Klaňať sa Bohu predpokladá náš záujem o Neho. Túžme Ho poznávať, túžme Ho milovať. Snaha, ktorú človek vynaloží na to, aby bol v Božej blízkosti, sa nám vráti blízkosťou Boha v našom srdci. Ježiš nám k tomu poslal Pomocníka – Ducha Svätého. Boží Duch spôsobuje, že nám nie je ľahostajný duchovný život, že túžime byť v Božej blízkosti. Ježiš dnes hovorí: „Prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a v pravde.“
Prajem nám všetkým vieru, že Duch Svätý oživuje, ochotu poznávať Pána a túžbu klaňať sa Mu.
