21. novembra 2024

Nie je všetko tak, ako sa zdá

Zamyslenie na 5. pôstnu nedeľu v roku „A“, Jn 11, 1-45

V týchto zaujímavých časoch sa popri tých všetkých negatívnych správach a opatreniach objavila aj jedna informácia, ktorá dokazuje, že náš Boh má zmysel pre humor. Medzi množstvom svätých je aj mučenica z prvých storočí kresťanstva, svätá Korona. Vtipné však nie je len to, že jej meno je rovnaké ako názov vírusu, ktorý aktuálne usmrcuje množstvo ľudí po celom svete, ale aj súvislosť, že práve svätá Korona je patrónkou proti epidémiám. Jej spomienku slávime 14. mája, tak som zvedavý, čo nastane 14. mája.

Náš nebeský Otec dokáže prepájať súvislosti naprieč storočiami. Niekedy nerozumieme, prečo sa niektoré veci dejú. Ale on pozná súvislosti a vie, čo nám chce povedať. Rovnako aj v dnešnom evanjeliu je niekoľko vecí, ktorým z ľudského pohľadu nerozumieme a už vôbec im nerozumeli Ježišovi súčasníci.

Najskôr sa v dnešnom úryvku dozvedáme, že istý Lazár z Betánie bol chorý. Byť chorý nie je pre nás až také zvláštne. A to ani vtedy, keď my sami sme chorí neboli možno aj niekoľko rokov. Bežne sa ale s chorobou stretávame minimálne cez našich blízkych a známych.  Avšak, zrejme nešlo o obyčajné nachladenie, keď Ježišovi posielali Lazárove sestry odkaz, že je chorý. Keď to Ježiš počul, poznajúc súvislosti poznamenal, že ide o chorobu na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.

Druhá zvláštna vec je, že Ježiš po obdŕžaní informácie ostáva tam, kde je ešte dva dni. A potom povie: „Poďme znova do Judey.“ Z pohľadu učeníkov nelogické.
Po prvé, prečo až teraz po dvoch dňoch? Ak chce ísť Lazára uzdraviť, ak to Lazár potrebuje, prečo ho nechal trápiť sa dva dni navyše? Až neskôr sa dozvedáme, že keď Ježiš prišiel do Betánie, bol Lazár už štyri dni v hrobe. Ak by teda vyrazil hneď, ako informáciu o Lazárovej chorobe dostal, prišiel by aj tak dva dni po jeho smrti. A aj keď vzkriesenie ako také je veľký zázrak, Ježiš by to neurobil prvý krát. No teraz je to až po štyroch dňoch, teda v čase, keď sa už telo rozkladá a páchne.

Po druhé, je pre učeníkov zvláštne aj to, že ešte nedávno tam chceli Ježiša ukameňovať a On tam chce ísť opäť. Ježiš však vie, čo bude nasledovať. Záver úryvku nám hovorí, že mnohí z tých Židov, ktorí tam boli a videli, čo urobil, uverili v neho. A kto v neho uveril, nebude ho predsa kameňovať.

Ďalšia časť úryvku poukazuje na to, že Boh sa k nám stále prihovára v obrazoch a nie je dobré brať všetko, čo hovorí doslovne, ale v súvislostiach. Ježiš hovorí, že Lazár spí, no chce tým povedať, že spí spánkom pokoja, teda že zomrel. Učeníci na to reagujú. Veď keď spí, tak je to dobré, v spánku sa človek lieči. A tak im to Ježiš povie na rovinu: „Lazár zomrel.“ Apoštol Tomáš to však stále nepochopil. Židia chcú Ježiša ukameňovať, Lazár zomrel a On tam stále chce ísť. Nechápe. Veď ide na istú smrť. Ale Tomáš sa rozhodne, že ide s ním na istú smrť.

Neskôr máme vyjadrenie Židov, či nemohol Ježiš urobiť, aby Lazár nezomrel, keď otvoril oči slepému. Pripomína mi to otázku súčasnosti. Ako to a to mohol Boh dopustiť. Prečo ten a ten zomrel tak mladý. Prečo je chorý taký dobrý človek. Prečo… A ako mohol Boh to a to dopustiť… Vieme, ako úryvok pokračuje a ako to nakoniec dopadlo.

Mohli by sme len v tomto úryvku nájsť ďalšie príklady, kedy sa diali veci, ktoré sú ľudsky nepochopiteľné, ale Boh vedel, čo tým chce povedať. A čo si dnes z toho celého môžeme zobrať my? Z každej strany na nás vyskakuje korona. Zastavila či spomalila nám život, aj keď v niektorých odvetviach je to presný opak. Snažíme sa chrániť. Pobavil ma obrázok, že prvý krát môžeme zachrániť svet tým, že ostaneme v doma v papučkách. Snažím sa okrem prijímania informácií, koľko je nakazených, koľko je mŕtvych, aké sú nové opatrenia, ako zabezpečíme ekonomiku našej domácnosti, ako prežijeme tieto Veľkonočné sviatky a aj ďalšie súvislosti.

Niekto sa môže opýtať, prečo toto Boh dopustil? Možno práve preto, aby sa svet spomalil. Vidíme, že sa čistí ovzdušie. Vidíme, že môžeme mať aj chvíľu voľna. Vidíme sa viac s členmi našich rodín. Mnohí rodičia ináč vnímajú učiteľov, keď zisťujú, aké náročné je pracovať s ich deťmi pri učení sa. A to ten rodič má doma jedno, dve, tri, či päť detí. No ten učiteľ ich má v triede 20 – 30. Zrazu sme ohľaduplnejší. Zisťujeme, že nemusíme byť v obchode každý deň. Zisťujeme, že nedeľa sa dá tráviť aj inak, ako pobehovaním po obchodných centrách. Dokonca to, na čo nie je politická vôľa, už mnoho rokov sa teraz stáva skutočnosťou a obchody sa v nedeľu zatvárajú. Veľmi sme začali podceňovať obyčajné nachladenie. Keď na nás prišla chrípka, tak sme ju prechodili, lebo si nemôžeme dovoliť byť teraz chorí. Možno aj toto vedúcich v jednotlivých firmách prinúti k tomu, aby nepočítali so 100% výkonom, ale aby rátali s tým, že zamestnanec môže ochorieť. Hrozí nám finančná kríza. Mnohí možno prídu o prácu a opäť tu bude otázka: prečo?

A tá otázka prišla. Prečo nemôžu byť sväté omše? Veď v minulosti, napríklad pri cholere, sa ľudia práveže modlili. Áno, modlili sa, ale to môžeme robiť aj my. V Ježišových časoch, keď bol niekto malomocný, tak zvyšok obyvateľstva sa chránil tak, že chorého vylúčili spomedzi seba. Malomocenstvo je však na rozdiel od tej súčasnej viditeľná choroba. Nie som historik a nemám to naštudované, ale myslím si, že ani počas cholery to nebolo bez obmedzení aj v tejto oblasti. Veľmi ma vyrušili prejavy neposlušnosti voči autoritám a teda porušovanie štvrtého prikázania z desatora. A to nielen zhromažďovaním sa ľudí, ale už aj tým, že ľudia sa začali rozpisovať po sociálnych sieťach. Samozrejme, je úplne niečo iné zakázať chodiť do kostola, lebo si to niekto len tak zmyslel, ako za komunizmu. Tu však ide o niečo úplne iné. Chceme chrániť seba, ale aj našich bratov a sestry, najmä tých starších.

Vyzerá to tak, že podobne ako posledné týždne, prežijeme aj Veľkonočné sviatky. Ale aj to môže byť dar od Boha. Počas Veľkonočného trojdnia sme často natlačení v kostole. Mnohí, ktorí sa nedostali dopredu, nevidia, čo sa tam deje a už vôbec tomu nerozumejú. Teraz budeme mať zrejme možnosť sledovať slávenie cez televíziu, či internet a možno aj s komentárom a mnohí možno pochopíme niektoré detaily, ktorým sme doposiaľ nerozumeli, ako napríklad istý pán v istom kostole až s takým škodoradostným a ponižujúcim úškrnom naznačoval kostolníkovi, že vo sväteničke nie je voda. No nevedel, že svätenička má byť v tieto dni prázdna. Všimli ste si to? Veľkonočné slávenie je plné obrazov. Tohtoročné Veľkonočné slávenie bude zrejme iné. Tak sa naňho skúsme čo najlepšie pripraviť a sledujme detaily pozorne.

Súčasná situácia je pre nás nepochopiteľná rovnako ako nepochopiteľné boli veci v dnešnom úryvku. No nebojme sa! Náš Boh vie presne, čo robí, čo na nás dopustil a prečo to dopustil. Je len na nás, ako mnohí z nás naložia s tým časom, ktorí zrazu nevieme ako využiť. Kedy si naposledy čítal/a zo Svätého písma? Kedy si naposledy pozeral/a hodnotný film? Kedy si naposledy hral/a s rodičmi/deťmi spoločenskú hru? Kedy ste sa naposledy len tak rozprávali a spoznávali sa? Mnohí totiž žijú v jednej domácnosti, ale každý má svoje kráľovstvo, svoju izbu a chodíme okolo seba ako cudzí. Využime čas, ktorý nám Boh dáva. A na druhej strane, ak je to pre nás náročnejší čas, obetujme ho. Najmä za tých chorých, ktorí potrebujú našu podporu, naše modlitby.

Boh vie všetko. On vie, prečo sa veci dejú a my to často pochopíme až neskôr. Je len na nás, či mu budeme dôverovať alebo sa vrhneme do totálnej beznádeje.