by Keď Ježiš odchádzal, išli za ním dvaja slepci a kričali: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ Keď potom vošiel do domu, slepci prišli k nemu. Ježiš sa ich opýtal: „Veríte, že to môžem urobiť?“ Oni mu odpovedali: „Áno, Pane.“ Tu sa dotkol ich očí a povedal: „Nech sa vám stane, ako ste uverili.“ A oči sa im otvorili. Ježiš im pohrozil: „Ale nech sa to nik nedozvie!“ No oni šli a rozprávali o ňom po celom kraji. (Mt 9, 27 – 30)
Na svete je mnoho slepých ľudí. Duchovne slepých ľudí. V dnešnom evanjeliu môžeme skonštatovať, že slepci zažili v ich živote veľký obrat. Zažili niečo, čo nemohli udržať v sebe a začali o tom rozprávať. Nedokázali udržať v sebe dôkaz o pôsobení Božej lásky. Alebo o pôsobení ich viery? V tomto prípade sú obe slovné spojenia správne. Božia láska – tak mocná, že uzdraví nejedného človeka. Viera – to, čo môžem ja opätovne „zasielať“ Bohu. Okolo nás sú všade ľudia, ktorí „Veria v Boha“. Avšak som ten človek, ktorý celým svojím srdcom ,,verí Bohu“?
No je moja viera tak silná, aby mohol Boh konať v mojom živote? To je otázka pre každého z nás. Človek prežíva ťažšie obdobia svojho života skoro každý mesiac. No ustojím to s pomocou Boha a verím, že ma uzdraví z mojich ťažkostí? Alebo moje srdce zatvrdne a poviem si, že to zvládnem sám? Boh nám dal slobodnú vôľu a je na nás, ako sa k tomu postavíme. No ja verím a viem, že bez Božej pomoci sa nepostavím na nohy. Preto každý, kto je v ľahkej i neľahkej situácii, nech obráti svoj zrak na Boha. Nech v ťažkých chvíľach poviem svoje ,,áno“ Bohu všemohúcemu, ktorý ma vždy opráši. Ktorý dokáže robiť zázraky. Ktorý dáva prisľúbenia svetu. Ktorý dáva prisľúbenia mne. Záleží už len od nášho rozhodnutia veriť Mu. Nech je naše srdce plné radosti z viery v toho najláskavejšieho človeka – Ježiša. Modlime sa za našu vieru, aby rástla a pomocou nej aby sme spoznávali Božie srdce. Ďakujme za vieru, pretože pomocou nej môžeme vidieť mnohé zázraky našich životoch. (Miriam, 17)
