by Zamyslenie na Nedeľu Krista Kráľa, Mt 25, 31-46
Drahí priatelia! „V živote sú dôležité len 2 momenty: ten prítomný a ten posledný“, povedal múdry človek. V tomto duchu akoby slávime poslednú nedeľu v liturgickom roku nazývanú Nedeľa Krista Kráľa. Aj bohoslužba slova nás pozýva uvažovať nad tzv. poslednými vecami dejín spásy, ktorých zavŕšením bude predchádzať posledný súd. Bude to najdôležitejší okamih nášho jestvovania, na ktorý sa treba dobre pripraviť. Pretože ten posledný moment súdu bude vo veľkej miere závisieť práve od toho prítomného. K tomu nás vedie aj Matka Cirkev v túto nedeľu, keď nám v dnešnú slávnosť sprostredkúva Ježišove slová o jeho druhom príchode a spomínanom poslednom súde.
V úryvku dnešného evanjelia počúvame z Ježišových úst slová: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40) Ježiš tak vzťahujúc tieto slová na spravodlivých, ktorí cez rôzne skupiny biednych preukázali lásku JEMU samému, ich akoby víta v bránach Kráľovstva večnej blaženosti. Poďme sa ale spoločne zamyslieť ešte nad hlbokými aspektami tejto vety a povzbudiť sa tak vo väčšej snahe o lásku a svätosť.
Prvou vecou, ktorá by mala uchvátiť naše srdce a ktorú nám hovorí tento Ježišov výrok, je skutočnosť, že Ježiš sa s nami stotožňuje v každom našom trápení či biede. Alebo, lepšie povedané: Ježiš vo mne a so mnou prežíva každý môj hlad, každý môj smäd, každú moju hanbu, každú moju „nahotu“, každú moju opustenosť… jednoducho každý môj nedostatok, ktorý mu nie je ľahostajný. Ježiš teda nielen vidí, ale omnoho viac, ON so mnou, ba dokonca vo mne prežíva každú moju bolesť, každý môj nedostatok. A chce nasýtiť moje telo, ale predovšetkým ducha, keď hladujem po láske či žíznim po spravodlivosti (Mt 5, 6); Ježiš chce zaodieť moju nahotu a hanbu po hriechu svojím milosrdenstvom; a Ježiš ma chce ako pútnika prichýliť naveky vo svojom večnom príbytku, v ktorom mi už teraz pripravil miesto (Jn 14, 1-3). Áno, i dnes Ježiša a tých, ktorí ho v spôsobe živote či myslenia nasledujú nazývajú „fanatik“ či „blázon“. A veru to aj tak je, len v tom pravom zmysle, lebo Ježiš je fanatik v láske ku mne, a týmto fanatizmom vzájomnej lásky chce doslova nakaziť každého z nás. Aby som teda vedel rozpoznať v núdznych samého Krista, potrebujem v sebe rozpoznať Ježišovho miláčika, ktorý by bol bez Ježiša večne hladný, smädný, nahý, nemilovaný a opustený. Ale na večnú chválu Božiu to tak nie je, lebo v Ježišovi môj stav už teraz je „DRAHOU KRVOU VYKÚPENÝ“ alebo, ako povedal sv. Béda Ctihodný: „Poľutovania hodný, ale vždy VYVOLENÝ“ – teda večne nasýtený, odetý a milovaný.
Ak teda toto dovolím Ježišovi, aby sa o mňa takto staral, aby si ma takto až rozmaznával, nikdy neprehliadnem hladného, smädného, nahého či opusteného v mojom okolí. Lebo: „Kto raz spoznal Boha, už nikdy neprehliadne človeka.“ A to ako po telesnej, tak po duchovnej stránke. Kiež by sme aj my boli na konci nazvaní „spravodlivými“, a to spravodlivými v láske k našim blížnym podľa hesla známeho kňaza: „Nemilujte ľudí podľa ich zásluh, ale podľa ich potrieb. A čím viac to potrebujú, tým viac ich milujete.“ Lebo práve tak najprv BOH miluje mňa i teba (porov. 1 Jn 4, 10.19).
Ak je už dnes vedľa teba niekto hladný možno len po priateľstve, modlitbe či dobrom slove, pamätaj, že už dnes stojíš vedľa samotného Ježiša Krista, Kráľa neba i zeme, ktorý súdi a vládne výlučne láskou. Požehnanú nedeľu + 🙂
Jakub
