by Zamyslenie na 27. nedeľu cez rok „B“, Hebr 2, 9 a Gn 2, 18
Drahí priatelia! Leto sa pomaly skončilo a k nám zavítala jeseň ako čas zbierania úrody, pestrofarebnej prírody, ale zaiste i kratších dní a dlhších večerov, ktoré pozývajú do ticha. Práve aj ja sám mávam počas týchto dní z času-načas zvyk ísť na večernú prechádzku mestom. Počas tejto prechádzky viac krát za daný večer prejdem popri tabuli s tzv. „parte“ – teda smútočnými oznamami. Sú tam mnoho krát krásne texty plné úcty a lásky najbližších, ale predsa ak medzi nimi nájdem text „S kresťanskou nádejou na Vzkriesenie oznamujeme“ prenikne ma zakaždým tá biblická „nádej plná nesmrteľnosti.“ (Múd 3, 4)
Milí priatelia! Tieto oznámenia preto nemajú slúžiť na vzbudenie strachu, ale viery! Viery v Toho, ktorý, ako to čítame v dnešnom druhom čítaní: „Bol ovenčený slávou a cťou, lebo pretrpel smrť, aby z Božej milosti (pre nás) okúsil smrť za všetkých.“ (Hebr 2, 9) Teda viery v Ježiša, ktorý sa pre nás stal spoločníkom v smrti, aby sme sa my mohli stať jeho spoločníkmi večného života. A tu by sme sa mohli zastaviť: „Ježiš ako spoločník v smrti!“
Je preto aj potrebné pripomenúť, že toto druhé čítanie z Listu Hebrejom je v dnešnej bohoslužbe slova vsadené do kontextu Stvorenia človeka a nerozlučiteľnosti manželstva. Preto keď Boh stvoril Adama povedal, že „nie je dobre človeku samému“ (Gn 2, 18) a stvoril z jeho boku spoločníčku – Evu! A keď obaja „zlyhali“, podľahli pokušeniu a ostali, síce už spolu dvaja, ale teraz už z dôsledku hriechu opustení Bohom. Tak môžeme skonštatovať, že tu sa Boh vo svetle Nového stvorenia – vykúpenia opäť pozrel na svoje deti tými istými očami a iste si povedal: Nie je dobre človeku samému! Teda: Nie je dobre človeku bez Boha! Nie je dobre človeku samému v nahote hriechu a smrti! A tak v plnosti času poslal nám za Spasiteľa nového Adama – svojho Syna Ježiša, ktorý sa nám stal spoločníkom v každom našom utrpení, bolesti až po samotnú smrť!
Ježiš je teda pre každého z nás spoločníkom nielen v tom poslednom okamihu smrti, ale v tom každodennom zomieraní predovšetkým hriechu, ktorý je dôsledkom každej opustenosti človeka. (prečítaj Rim 6). Podľa slov sv. apoštola sa každý sám seba pýtajme: Nakoľko sa denne snažím umŕtvovať „svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, … hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst“ (Kol 3, 5.7) a všetko, čo nás odvádza od Boha, a takto zomierať denne hriechu pre život a trvalé spoločenstvo s Bohom? Jeho milosrdenstvo v nás účinkuje a v spolupráci s našou vôľou nás privedie k vždy hlbšiemu vzťahu s Ježišom, s ktorým nikdy nie si sám! Práve touto cestou budeme schopní aj pravej láske a trvalému vzťahu v manželstve – a to ak budeme zomierať sebe a vedieť žiť pre druhého – nikdy nebudeme samy! Veď „ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ – úrodu lásky! (Jn 12, 24)
Sme pozvaní k neustálemu odumieraniu svojmu egu a hriechu pre rast lásky, ktorá definitívne premáha smrť. Možno to celkom dobre vystihol aj, už mnohým známy snehuliačik Olaf z rozprávky Frozen, keď kráľovnej povedal: „Láska je to, keď ti je šťastie toho druhého prednejšie, ako to tvoje!“
A manželstvo a jeho nerozlučiteľnosť nech vnímame stále ako cestu k dosiahnutiu nikdy nerozlučiteľného manželstva s Bohom. Áno, „Nie je dobre človeku samému“, a preto nech človek rozvíja vzťah s Bohom i človekom po svojom boku! Ostatné nech je na druhom mieste! 🙂
Jakub
