by Zamyslenie na 1. pôstnu nedeľu v roku „A“, Mt 4, 1-11
„A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol.“ (Mt 4, 2)
Evanjelista Matúš píše, že Ježiš sa postil 40 dní a 40 nocí. Vyhladol teda až po toľkých dňoch. Mnohým sa to zdá byť dlhá doba. Hovoria, že sa to nedá. Áno, v súčasnosti sme zvyknutí na hojnosť. A tak si pôst rôznym spôsobom zľahčujeme. Kedysi celý pôst nejedli mäso. O to viac bolo veľkonočné stolovanie slávnostnejšie.
Začali sme pôstne obdobie. Tak, ako sa Ježiš pripravoval pôstom na svoje verejné účinkovanie, tak sa aj my pripravujeme na slávenie najväčších kresťanských sviatkov. Pôstne obdobie sa mnohým spája s predsavzatiami. Z médií počujeme o predsavzatiach najmä na začiatku roka. Vždy ma vyruší anketa v prvých dňoch nového roka. Otázka ankety znie: „Stihli ste už porušiť svoje novoročné predsavzatie?“ Odpovede sú rôzne. No dosť často sa opakuje odpoveď: „Nedávam si predsavzatie, aj tak by som ho nesplnil.“
Vždy sa zamyslím nad tým, čo je cieľom predsavzatia a či tomu rozumieme. Mám pocit, že mnohí berú predsavzatie ako zadefinovanie nejakého cieľa, pričom toto predsavzatie padá prvým jeho porušením. V takom prípade to naozaj nemá zmysel. Chceme sa hrať na dokonalých v niečom konkrétnom a zabúdame na to, že stále sme len ľudia so svojimi slabosťami. Pri stanovení predsavzatia zvykneme preceniť naše schopnosti a stanovíme si niekedy až nesplniteľné predsavzatia. A po páde nasleduje pocit zlyhania a neschopnosti. Povieme si: „To nemá zmysel. Ja sa nikdy nezlepším. Ja sa to nikdy nenaučím. Ja…“ Predsavzatie však má byť pomôcka, ktorá nás má priviesť k naplneniu nášho cieľa. A málokomu sa podarí len tak lúsknutím prstov zmeniť svoj život. Ak teda padneme, treba vstať. Zhodnotiť situáciu. Pozrieť, čo dopomohlo tomu, že sme padli a ísť ďalej, pričom sa máme snažiť dávať si pozor na veci, ktoré nás ťahajú k ďalšiemu pádu. Dôležité je aj to, aké si dávame predsavzatie. Malo by byť uchopiteľné, merateľné. Malo by to byť niečo, čo vieme priebežne zhodnotiť. Pozor však na pýchu, že už týždeň sme nepadli. Moja skúsenosť je, že tento pocit úspechu je skratka k ďalšiemu pádu.
Sú ľudia, ktorí si dávajú pôst od sladkostí, od sociálnych sietí, od… Definujú svoje predsavzatie: „Nebudem…“ To však nie je najsprávnejšie. Oveľa lepšie je dať si namiesto defenzívneho predsavzatia aktívne, teda: „Budem…“ Pri defenzívnom predsavzatí totiž bojujeme proti niečomu. Dávame si v podstate zákaz. No a povedzme si, kto má zákazy rád? Pri pôste bez sociálnych sietí nie je až tak dôležité, že tam nie sme, ako to, čo urobíme s ušetreným časom. Ak od sociálnych sietí prejdeme k telke, tak to sme sa veľmi neposunuli. Ak si, ale dáme predsavzatie typu „čas, ktorý som trávil na sociálnych sieťach, budem venovať čítaniu Svätého písme alebo modlitbe“, tak prechádzame z defenzívy do aktivity. Nebojujeme proti niečomu, ale ideme za niečím. V takom prípade ani nemusíme úplne vypnúť sociálne siete, stačí ich obmedziť a stanoviť si presný čas, kedy sa namiesto rolovania na sociálnej sieti budem venovať napríklad svojim blízkym doma. Predsavzatie nás má posúvať k tomu, aby sme boli lepšími ľuďmi. Postupne. Nie lúsknutím prstov. Nech nám v stanovení správnych predsavzatí a ich naplnení pomáha náš nebeský Otec.
