by Zamyslenie na sviatok Obetovania Pána; cyklus „A“; Lk 2, 22-40
„Človek sa prejavuje v kritických situáciách.“ Túto vetu mi povedal môj dedko, vo chvíli, keď som sa cítila nespravodlivo obviňovaná a prejavovala sa moja detská vzdorovitosť. Mala som 8 rokov. Dodnes si tú situáciu veľmi dobré pamätám. Keď mi to povedal, cítila som sa… Zahanbená? Nie, ale vedela som, že sa ukázala moja slabosť, nedokonalosť. Môj dedko je múdry muž.
Iný starý a múdry muž dnes Panne Márii s malým Ježišom v náručí hovorí: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“
Drahí priatelia, dnes môžeme uvažovať nad chvíľami, keď sa musíme rozhodovať medzi dobrom a zlom. Keď máme možnosť padnúť, ale aj povstať. Vtedy sa mnohé osvetlí a vyjde najavo. A je to dobre, pretože môžeme vidieť pravdu o situáciách, o druhých, o sebe. Ježiš je Svetlo. Keď osvetlí náš život, získavame nový pohľad, nové pocity a správame sa ako noví ľudia.
Chvíle rozhodnutí, ktoré sa dajú prirovnať ku križovatkám, sú tu aj preto, aby sme mohli priniesť obetu. Na tomto svete neexistujú dobré veci bez obety a nie je obeta, ktorá by nemala tvorivý potenciál. Prebodnuté srdce Ježiša je zdrojom nekonečného milosrdenstva a Panna Mária, ktorej vlastnú dušu prenikol meč, je prostredníčkou všetkých milostí.
Všetko toto nás upriamuje na Ježiša, Jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Prorok Simeon a prorokyňa Anna to vedeli. Spoznali „svetlo na osvietenie pohanov“ a „vykúpenie Izraela.“ Bez zmŕtvychvstania by prebodnuté srdce nemalo zmysel.
Vďaka Ti, Panna Mária, že si prijala svoje povolanie so všetkým, čo predstavovalo, aby sme my mohli rásť v tom svojom.
