by Začnem vtipom. Dcérka sa pozerá na mamu, ako si nanáša pleťovú masku a pýta sa jej: „Prečo to robíš?“ „Aby som bola krásna.“ Neskôr, keď si ju dáva dole, dcérka sa jej pýta: „Vzdávaš to?“
Asi bude málo katolíkov v túto stredu (Popolcovú), ktorí nepodstúpia poznačenie popolom na čelo. Ináč by boli zabudli, ale keď nám to pripomenie mama alebo prikáže manželka… Do radu vstupujú ľudia rôznych tvárí. Aby zažili čosi magické, zázračné… Hmmm. Nie je to o nejakej mágii ani zázraku. V jednoduchosti popola, z ktorého pred rokom boli krásne čerstvé bahniatka, ktoré sme v rukách držali my a spievali Hosanna. Aby o pár dní sme zachytili informáciu z pašií: „Ukrižuj ho!“ Jednoduchý popol, ktorým si necháme poznačiť svoje čelá. Viditeľné miesto, o ktoré sa vzorne staráme, aby sme boli pekní. A dobrovoľne sa necháme pošpiniť? Hmmmm. Má to niečo do seba. Nechať sa poznačiť, aby som si uvedomil, že patrím k tým – pominuteľným. A nemusím sa maskovať. Lebo ON všetko vidí. A recept na prvý krok pôstu je priam tipom od osobného stylistu. Ak sa ideš postiť, pomaž si tvár (krémom), aby si bol pekný… a roztrhni si srdce, nie šaty. Tip by bol. Na nový krok k tomu, aby pleťová maska našej duši dala novú tvár. Radostnú a žiariacu. Máme naviac. Nie sme Popolvári, ale synovia a dcéry JEHO. Vzdávaš to? Nevzdávaj. Vytrvaj!
