3. decembra 2021

„Svetlo viery nad tmou času“

Zamyslenie na 33. nedeľu cez rok „B“, Dan 12:1-3 a Mk 13:24-32

Drahí mladí priatelia! Iste si dáme všetci za pravdu, že tieto dni skrze pohľad na okolitú prírodu či návštevu hrobov blízkych nám akoby ponúka viac pesimizmu než optimizmu.
A aby toho azda nebolo málo, ešte aj Pán Ježiš prichádza v túto nedeľu s hrôzostrašnými obrazmi konca sveta a posledného súdu. Poďme ale spoločne uvažovať hlbšie a položme si jednoduchú otázku: Sú Ježišove eschatologické či apokalyptické slová tejto nedele ozaj smerujúce k strachu či beznádeji? Určite nie! Nakoľko sú neoddeliteľnou súčasťou, alebo až vrcholom evanjelia ako radostnej zvesti, môžeme ich považovať za slová plné nádeje vedúcej k radosti a vyslobodzujúcej aj z toho najväčšieho strachu či smútku i zo smrti.
Pri tomto dnešnom uvažovaní by sme teda mohli našu pozornosť upriamiť na prvý verš dnešného úryvku, kde počúvame, že „po onom súžení slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou.“ (Mk 13:24-26) Pred tým však, v prvom čítaní zaznievajú podobné, akoby až, zdanlivo kontrastné slová, že „rozumní sa budú skvieť ako lesk oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky.“ (Dan 12:3) Ako to vlastne chápať?
V úryvku dnešného evanjelia sú „slnko, mesiac a hviezdy“ podané ako obrazy „svetla viery“ pre tento pozemský život. Cirkevní otcovia prirovnávajú Cirkev k mesiacu, ktorý náš pozemský život odráža svetlo slnka – Kristovho svetla, ktoré zatemňuje jedine hriech človeka. Tento typ, resp. druh či forma zdroja svetla viery pre tento život raz skončia. Vtedy uvidíme Krista už nie v odraze viery, ale v priamom nazeraní ako zdroji priameho svetla, v ktorom sa už naveky budú „rozumní“, teda tí, čo úprimne hľadali a poznávali Boha (porov. Ž 53:3; Prís 19:8; Rim 3:11; Ž 69:33) „skvieť… a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, budú ako hviezdy“. Vtedy už „noci nebude a nebudú potrebovať svetlo lampy ani svetlo slnka, lebo im bude žiariť Pán, Boh, a budú kraľovať na veky vekov.“ (Zjv 22:5) Teda vo „Svetle“, ktoré v biblickej terminológii zn. život – v plnom šťastí, radosti a láske bez konca, v ktorom už niet smrti, sĺz, smútku bolesti ani náreku. (por. Jn 8:12; Ž 36:10; Zjv 21:4)
Nakoľko teda dnes prijímam cez rôzne prostriedky (Božie slovo, modlitba, sviatosti…) „svetlo viery“ od Boha skrze Cirkev, natoľko Boh vo mne premáha rôzne druhy temnoty (hriech, strach, bolesť, zranenie a pod.) prežívané už teraz v prítomnosti. A zároveň, nakoľko sa ja dnes stávam „rozumný“ v zmysle „úprimne hľadajúci Boha“, natoľko sa rozjasňuje môj pohľad na v Božom svetle na udalosti či ťažkosti môjho života. A taktiež, nakoľko sa ja stávam „mesiacom“ – teda prostriedkom odrazu Božieho svetla pravdy a lásky pre iných, natoľko bude žiariť pravou radosťou ja sám už teraz i vo večnosti. Nech ma teda nič v prítomnosti neodradí i neodlúči od Cirkvi i pravej rozumnosti terajšieho života. A tak práve tieto Ježišove slová môžu byť možno aj ako jediné, ktoré počas týchto dní udržia „blízkosť leta“ v našom srdci! V tomto svetle sa i cintorín mení v tieto dni, nielen vďaka sviecam, ale najmä vďaka rozožatej viere z miesta tmy na miesto, z ktorého ešte len zažiari život. Zažnime toto svetlo práve tam, kde prežívame tmu. 🙂