by Prvých osem novembrových dní dobrovoľne okupujeme cintoríny viac ako nákupné centrá. Je tu oveľa viac svetla ako pri blikajúcom výklade, ktorý nás láka kúpiť veci pre tento čas.
Stojím pri hrobe svojich blízkych. Popri modlitbe a spomienke na nich si kladiem otázku na ktorú tí, ktorí ma predišli a sú na druhom brehu života, odpoveď žijú – večnosť.
Zapaľujem sviečku. Opatrne. Pofukuje vietor a plamienok je taký neistý. Mala by horieť štyri dni. Podľa etikety. Uvidíme. A uvidia aj ostatní, ktorí prídu k hrobu. Prebieha modlitebná akcia na VEČNOSŤ. Modlíme sa za našich zosnulých, aby žili večne. A my putujúci, sme ako tie sviece, ktoré pohoria pár dní a zhasnú. Toto je ich životnosť, ktorú naplnili. My máme na naviac. My máme na večnosť. Aby sme ju dosiahli, potrebujeme skúsenosť sviečky. Jej plameň potrebuje niekto zapáliť, vietor plameň skúša a samotné svetlo osvetľuje tváre tých, ktorí sa rozhodli neotočiť chrbtom. Pozná nás po mene. Volá nás po mene. A za NÍM pôjdeme, aby sme mohli u neho bývať. Večne. Bez hodiniek. A bez týchto dvoch strašiakov – „nestíham“ a “nemám čas“. Sme deti SVETLA.
