10. decembra 2022

JEŽIŠOV KRST

Zamyslenie na nedeľu Krstu Krista Pána, Lk 3, 15-22

Ježišov krst by sa dal pomenovať ako stretnutie dvoch pokorných mužov. Ján mu odporoval a hovoril: ,,Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (Mt 3, 14) ,,Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ (Lk 3, 16) Svojím postojom oprávnene vyjadruje svoju podriadenosť a poukazuje na Ježišovu zvrchovanosť. Tá je opravdivá, avšak Ježiš mu vraví: ,,Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ (Mt 3, 15) Týmto hovorí o Otcovej vôli, ktorú plní a zároveň sa chystá naplniť dalšiu, čím mu je poslušný. Nedal sa pokrstiť preto, aby potreboval odpustenie hriechov. Ježiš sa spolieha na Boha a volá k nemu. „A keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: ,Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.´“ (Lk 3, 21-22)

V modlitbe netreba iba hovoriť, ale aj načúvať. A Duch Svätý nás uschopňuje počuť Boží hlas, cítiť jeho lásku a vedieť pravdu. Duch Svätý zostupuje v dnešnom evanjeliu ako holubica. Ako hovorí sv. Ján Zlatoústy: „V tomto prípade sa takisto zjavila holubica nie s olivovou ratolesťou (por. Gn 8, 8-12) ako znak ukončenia súdu a nastolenia pokoja, ale ukazujúc na toho, ktorý vyslobodzuje zo zlého a prináša nádej plnú milosti. Preto holubica nevyvádza iba jednu rodinu z archy, ale svojím zjavením vedie celé ľudstvo do neba. Namiesto olivovej ratolesti prináša celému ľudstvu možnosť byť prijatí za Božie deti.“ Spasil nás kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom. Teda, boli sme pokrstení, stali sme sa Božími dietkami a začlenili sa do Cirkvi. Ospravedlnil nás milosťou, aby sme mohli žiť v nádeji na spásu. Vtedy sme sa narodili znovu, teraz do čistého rúcha, teda Duch Pána nás uschopnil k tomu, aby sme kráčali životom zbavení dedičného hriechu.

Aké je dobré, oslavovať výročie toho vzácneho dňa! Väčšina z nás si túto prekrásnu a význanú udalosť nepamätá. Avšak to neznamená, že máme byť smutní z toho, že sme návštevu Ducha Svätého takpovediac ,,premeškali“. On sa nás dotýka stále, keď máme ochotné srdcia. Máme byť nádobou, ktorá túži byť ním naplnená a tak ho volá k sebe, aby do nej vlieval potrebné milosti. Svätý Duch je nevyhnutný na budovanie živého vzťahu s Otcom. On je ten, na koho je skvelé sa obrátiť, keď potrebujeme pomôcť, pretože je všemohúci a dokáže urobiť čokoľvek, čo je v Jeho svätej vôli. Duch Svätý je ako lúč slnka. Prináša k nám svetlo, pretvára nás a tvorí nové. Dokáže prežiariť tmavú izbu, ba dotknúť sa aj smutnej duše skrývajúcej sa tam. On nám dodáva silu zvládať ťažkosti. Tam kde príde, už niet tmy. Svetlý lúč človeka vyruší, veď nastane zmena. Zrazu cíti teplo, lúč ho príjemne hreje. Prítomnosť Ducha Svätého napĺňa dušu radosťou. Smútok už nie je jediné, čo vidí. Lúč osvetľuje izbu, teda človek už nie je potme a obzerá sa vôkol na všetky veci. A tak vníma okolie v plnosti, nie zastrene. A čo ak nevieme čo robiť, aj keď veci vidíme? Znovu pozvať vzácneho hosťa do izby svojej duše. Od koho si pýtať radu, ak nie od toho, kto je vševediaci? Boží Duch je dokonalým pomocníkom na ceste životom. Ak sa otvárame jeho pôsobeniu, on koná mimoriadne.

Ivana