by V dnešnom evanjeliu nám Boh dáva oslovenie- ,,deti moje“. Je teda naším Otcom. Každý dobrý ocko svoje deti miluje, stará sa o nich a vychováva ich. Dáva na nich pozor, podelí sa o radu a pomôže im. Otec tiež určuje pravidlá, aby si dieťa neublížilo. Aj Ježiš nám dáva pravidlo, milovať sa navzájom. On vie, že toto je jediná cesta, ktorá nás privedie do blaženosti. Každý deň sa nanovo odovzdávajme pod jeho starostlivý príkaz. Nie však iba v slovnej rovine.
Život kresťana je ako taká sviečka. Na to, aby plnila svoju funkciu, musí zohrieť. Odoberať zo seba samej, aby prinášala svetlo. Dávajme seba samých, aby sme druhých zahriali, aby z nás cítili teplo lásky. Keby sme aj mali tú najkrajšiu sviečku, no nerozbalili by sme ju, bola by zbytočná. Slová podrobého návodu na použitie by boli bezvýznamné, ak by sme ju nezapálili. Tak aj rozprávať o ,,návode“ na kresťanský život je absolútne nezmyselné, pokiaľ ho nežijeme. Vydávať svedectvo o Kristovi má v prvom rade náš život, nie ústa. Ak chceme ľuďom ukázať ako žil Kristus, nechajme o tom hovoriť naše skutky. On sa rozprával s opustenými, prijímal ľudí odvrhnutých spoločnosťou, dával hladným jedlo… Ježiš nekonečne odpúšta a miluje. V dnešom evanjeliu nám hovorí, aby sme sa navzájom milovali. On to však v prvom rade sám robil, nie iba o tom hovoril. A ak o tom pochybuješ, pozri sa na kríž. Ako sv. Anton Paduánsky povedal: „Skutky hovoria hlasnejšie než slová. Nechaj nech tvoje slová učia a tvoje skutky rozprávajú.“ Aj jedno príslovie hovorí: ,,Lepšie raz vidieť ako stokrát počuť.“ Ježišova láska sa šíri jednoducho. Keď je ňou naše srdce zapálené, stačí sa priblížiť ku knôtu druhej sviečky, ktorá je otvorená. Nezabúdajme, že aj my musíme byť otvorení Duchu Svätému, aby v nás horel oheň Božej lásky.
Chcela by som sa s vami podeliť o svedectvo. Prežívala som obdobie, kedy som sa bála smrti. Bola som zviazaná strachom, čo mi bránil v láske. Boh mi však neposkytol úľavu v podobe pokoja. Práve naopak, do cesty mi posielal odkazy hovoriace o smrti. To ma skľučovalo, lebo som sa smrti bála. Po týždňoch strachovania sa však prišli skrze kňaza slová: ,,Niekedy však musíme zomrieť Ivka. A to veľakrát.“ Tak som pochopila, že počas života musím ešte zomrieť mnohým veciam, aby som bola stále o čosi slobodnejšia, radostnejšia a pripravenejšia. A práve cez toto som zomrela mojej slabosti- nedostatku dôvery. Mám pred sebou ešte mnoho vecí, ktorým musím zomrieť, aby som žila láskou naplno. Pozývam vás k tomu, aby ste sa nebáli zomierať, lebo práve to, je cesta k Životu.
Ivka
