by Ako tak čítam dnešný úryvok z Lukášovho evanjelia o tzv. Emauzských učeníkoch, tak im nerozumiem. Keď sa stretávajú s Ježišom, ktorého nespoznávajú, sú zronení, lebo veľkňazi a poprední muži odsúdili a ukrižovali Ježiša. Dokonca sa ráno naľakali, keď im ženy oznámili, že Ježiš žije. No s nimi to akoby ani nepohlo. Oni zjavne s Ježišovým zmŕtvychvstaním nepočítali. Z kontextu vyplýva, že si to vôbec nepripúšťali ani vtedy, keď sa o tom dozvedeli od žien. Nedávajú tomu žiadnu nádej. A čo, že pred približne týždňom Ježiš vzkriesil Lazára? A čo, že bol prorokom mocným v čine i v reči pred Bohom aj ľudom? Príde mi to, akoby možnosť Jeho zmŕtvychvstania až odmietali. Akoby neboli schopní uveriť.
Niekedy sa čudujeme, ako je možné, že toľko ľudí neverí v Boha, keď o ňom máme toľko poznatkov, keď urobil v histórii toľko zázrakov, keď… Keď ale čítam dnešný úryvok, tak sa týmto našim súčasníkom čudujem menej, ako Emauzským učeníkom. Veď predsa oni Ježiša zažili osobne, videli Jeho činy. Tak prečo sa teda čudujeme našim súčasníkom, ktorí Ježiša osobne nestretli, len o ňom možno niečo počuli a berú to ako peknú rozprávku s happy endom? Samotní učeníci odmietli správu o živom Ježišovi. Prečo sa teda čudujeme, že naši známi tomu neveria, keď im o Ježišovi hovoríme?
My však nemôžeme nikoho presvedčiť o existencii Boha. Ak si toto dáme za cieľ, riskujeme sklamanie alebo dokonca opačný efekt. Nedá sa to urobiť nasilu. Môžeme však prosiť Ježiša, aby sa s nimi stretol, aby ich sprevádzal a možno aj cez nás im vysvetľoval Písma. Preto sa máme modliť aj za našich nepriateľov. Lebo ak naši nepriatelia spoznajú Ježiša, môžu sa z nich stať naši priatelia.
