by 25. nedeľa v Období cez rok „A“; Mt 20, 1-16
Keď máme Boha, máme všetko. Veta, ktorá nadchne. Do toho, aby sme ju žili, však dorastáme postupne. Hospodár v dnešnom evanjeliu pozval robotníkov pracovať do svojej vinice a každý z nich dostal ako odmenu denár. Náš Boh nás pozýva do vzťahu s Ním a našou odmenou je VŠETKO. Tá plnosť, ktorá prichádza zo života, z „chodenia“ s Ním. Stály Zdroj. „Miesto, skadiaľ vychádzam, miesto, kam sa navrátim, Ježiš.“ (pieseň Odvážna láska, Heartbeat).
Niekedy nám však toto VŠETKO nestačí. Uvažujeme, prečo sme nedostali viac. Pozeráme na iných, či oni si viac zaslúžia to, čo majú. Máme dojem, že my sme tí, čo „znášame bremeno dňa a horúčosť“ a tí druhí nie. V tom však môže byť omyl. Robotníci z dnešného evanjelia nevedeli, ako prebiehal deň ich kolegov. Videli svoju námahu, ale nemohli vedieť, čo stretlo tých ostatných počas celodenného čakania. Ich nespokojnosť spočívala v pocite nespravodlivosti. Svoj hnev obracajú na „tých druhých“. Hospodár vo svojej reakcii vráti pozornosť na srdce človeka: „Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?“
Možno je to záležitosť dôvery. Ak by náš Boh vedel, že „denár“ je pre nás málo, obdaroval by nás inak. On však vie, že to, čo ponúka, je presne tým, čo potrebujeme, čo je pre nás dobré. Dôverovať Otcovi v prijímaní toho, čo každý deň prichádza do našich životov, je plodom zrelosti. Táto dôvera plodí pokoj. Keď máme Boha, máme všetko. Prosme o dar vďačnosti, o dar vidieť dobro každého dňa, vnímať dary, ktoré nám náš Boh dáva.
