by Zamyslenie na 3. nedeľu v Cezročnom období; cyklus „A“; Mt 4, 12-23
Putovali ste už niekedy dlhší čas „po vlastných“? Tí, ktorí absolvovali niekoľkodňovú púť, hovoria, že preverila ich fyzickú aj psychickú kondíciu a vytrvalosť. Posledná časť takéhoto pochodu je vždy veľmi náročná. Človek vynaložil veľa námahy, má na dosah cieľ a napriek tomu niekedy už nemá silu, aby pokračoval.
V každodenných situáciách sa nám tiež môže stať, že stratíme odhodlanie do vecí, ktoré sme si zaumienili. Keď sa rozhodneme pre zmenu v nejakej oblasti, spočiatku sme nadšení, naše pokroky nám prinášajú radosť a ak sa nám niečo nepodarí, neodradí nás to v napredovaní. Postupne však nové zážitky a okolnosti zaujmú našu pozornosť a pôvodný cieľ sa môže stratiť z dohľadu.
Božie kráľovstvo sa priblížilo. Dávno očakávaný Mesiáš je tu. Je tu, lebo je to Božia vôľa. Boh sám nám vychádza v ústrety, prichádza na pomoc našej slabosti. Jeho láska sa neunaví námahou, ani časom. Ježiš hovorí: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ Náš Boh urobil prvý krok k nám. Čaká na náš krok. Čaká, že odpraceme z cesty to, čo nám bráni sa k Nemu približovať. A čo bráni tomu, aby sme vnímali, že ON sa k nám približuje?
„Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky“, hlása prorok Izaiáš. Tak vyrovnajme chodníky v našich srdciach a vytvorme priestor, aby Kráľ Slávy mohol vstúpiť a cítiť sa vítaný. Oplatí sa to 😉
